[Píše Tomáš Slaninka pre Music4u.sk]

V prípade, že si vyhľadáte meno Valgeir Sigurðsson na internete, prvá informácia, s ktorou sa stretnete, je jeho kariéra producenta. K hudbe ho to ťahalo už od detstva a už v šesnástich sa zavrel do štúdia s mnohými miestnymi kapelami, kde dni a noci pracoval na ich demo nahrávkach. Väčšinu sa naučil veľmi intuitívne na vlastných chybách a až neskôr išiel študovať londýnsky SAE Institute (skratka pre School of Audio Engineering). Prelom v jeho živote nastal na prelome milénií pri natáčaní filmu Tanečnica v temnotách (Dancer in the dark), režírovanom známym a uznávaným režisérom Larsom Van Trierom v hlavnej úlohe s jeho priateľkou a svetoznámou umelkyňou Björk. Valgeirovou úlohou bolo v spolupráci s touto islandskou divou stvoriť k tomuto filmu soundtrack pomenovaný “Selma Songs” podľa mena hlavnej postavy. Nahrávanie sa mu stalo osudným a nielej vďaka vlastnej šikovnosti, ale aj vďaka symbolu Björk sa prepracoval medzi uznávaných producentov.

Okrem hudbe k tomuto smutnému filmovému snímku nahrali aj dva kvalitné a pomerne experimentálne albumy (Vespertine, 2001 a Medúlla, 2004) a soundtrack k avantgardnému filmu Drawing Restrain 9. K jeho menu sa však viažu aj ďalšie, nemenej zaujímavé mená. Patrí sem skupina múm, známa svojim pozitívnym vzťahom k miešaniu folku, elektroniky a rôznych neopočúvaných zvukov. Podieľal sa aj na poslednom albume sesterského dua CocoRosie a spolupracoval aj s rodákmi Sigur Rós, či Slowblow. Zvláštnu pozornosť si zaslúžia komponista a multiinštrumentalista Nico Muhly, folkovo akustický Sam Amidon a experimentátor Ben Frost. Valgeir totiž okrem vlastného štúdia Greenhouse Studios založil aj vlastné vydavateľstvo Bedroom Community, na ktorom vyšli albumy spomínanej trojice umelcov. Tento label je rešpektovaný vďaka vysokej kvalite týchto interpretov, vyhýbaniu sa mainstreamu, silnej domáckej atmosfére a priateľstvu, ktoré medzi nimi vládne. Už dávnejšie len pri produkovaní cudzích albumov si Valgeir jednotlivých spevákov a skladateľov volal k sebe domov, kde spolu tvorili vo veľmi intímnej a komornej atmosfére. Aj táto nálada isto prispieva k silnej citlivosti všetkej hudby, na ktorej sa podieľa a veľkým emóciám, ktoré sú v nej ukryté.

Valgeir Sigurðsson – Baby Architect

Sedem rokov sa venoval produkcii albumov veľkých mien alternatívnej scény, kým sa rozhodol vydať niečo vlastné. K spoluprácii si pozval mnoho ľudí, ktorým pomáhal s ich dielami už v minulosti a prizval aj takých, ktorí sa na listine interpretov, s ktorými pracoval, ešte neobjavili. Vokálov sa chopili Bonnie „Prince“ Billy (tomu produkoval rok dozadu jeho album „The Letting Go“), Dawn McCarty a J.Walker. Jedná sa síce o pomerne neznáme mená, o to však výsledok príjemnejšie prekvapí a možno aj trocha zamrzí, keď poslucháč zisťuje, že stále existuje veľa neobjavených spevákov a skladateľov. Jeho kamarát Nico Muhly (len tak mimochodom, pred pár dňami mu vyšiel nový album Mothertongue na spomínanom labeli, opäť v produkcii Valgeira a určite stojí za vypočutie) si na debute sadol za klavír a pripojil tak k elektronickým plochám nádherné romantické súčasti. Pri menách ešte nesmiem vynechať Warrena Ellisa známeho z austrálskeho mega-projektu Nick Cave and the Bad Seeds.

Faktov o debute „Ekvílibríum” je, myslím, pomerne dosť, treba sa venovať aj samotnej hudbe. A v tomto prípade teda je toho dosť, čomu sa dá venovať. Úvodná “A Symmetry” nádherne otvára album pomocou vytvárania snových pasáží docielených správnou kombináciou elektronických plôch a akurátneho množstva hudobných nástrojov. Na albume patrí medzi prevažujúcu inštrumentálnu časť (6 inštrumentáliek, 4 s vokálom). Po jej vypočutí sa v podstate rozjasnieva, čoho budeme (ne)priamymi svedkami najbližších päťdesiat minút. Skôr temné kompozície plné hĺbavých momentov, hrania sa s témami, rozvíjaním jednotlivých melódií, žiadanej repetitívnosti vedúcej k zosilneniu efektu severského smútku. Už ako producent ukázal, že s emóciami mu to ide naozaj dobre a Ekvílibríom to len dokazuje. Jeho hudba je popri temnote aj dostatočne romantická, k večeri pri sviečkach a vine si ju však rozhodne nepredstavujte. Vhodná je skôr do potemnelej chaty k dlhému večeru, kde sú okná bičované neprestávajúcim dažďom a jediným spoločníkom je popri nejakej poézii hudba Valgeira Sigurðssona.