(11. augusta 2008 MUSIC4U.SK) Sigur Rós jazdia po svete s cieľom predstaviť najnovší album „Með Suð í Eyrum Við Spilum Endlaust“ a koncert v Prahe (19.8) sa už nezadržateľne blíži. Tento článok sa pokúsi priniesť Vám čo najviac z ich histórie a opísať čo najvernejšie ich hudbu. Ponorte sa teda do nálady vzdialeného Islandu a čítajte.

[Píše Tomáš Slaninka, fotí Laco Tabak pre Music4U.SK]

Ak môžeme označiť históriu kapely Sigur Rós za príbeh, tak by sme ho začali niekde uprostred ľadového Islandu, pridali by sme snehovú metelicu a zrod nového života. V čase, keď sa formovala táto inovatívna štvorica (vtedy ešte len trojica), spevákovi Jónovi Þórovi Birgissovi sa narodila sestra menom Sigurrós (Víťazná ruža). Láska k hudbe a prírastok do rodiny inšpirovali Jónsiho, Goggiho a Ágústa k definitívnemu vytvoreniu hudobného tria. Keďže spievať vedel len Jónsi, tak rola speváka pripadla automaticky jemu. Zo začiatku vystupovali s hippie imidžom, dlhé vlasy, neoholené fúzy a brada, rozťahané oblečnie. Veľmi rýchlo získali nahrávaciu zmluvu so spoločnosťou „Bad Taste“ vlastnenou známou islandskou kapelou rokov osemdesiatych, Sugarcubes. Prvú skladbu, „Fljúgðu,“ zložili dokonca len za šesť hodín. Množstvo inšpirácie a postrehov vyústilo do ich prvého štúdiového albumu, nazvaného „Von.“

Von (1997)

Názov ich debutu znamená nádej, no až tak optimisticky neznie. Prevažne inštrumentálne dielo s náročnou a ťaživou atmosférou zaujalo mnohých hudobných odborníkov, no samotné trio s ním nebolo spokojné. Ambientné kúsky, niektoré akoby priam z vesmíru (titulná „Sigur Rós“), ďalšie skôr z ohnivých hlbín zeme („Hún Jörð...“ teda matka zem) prekypujú skôr beznádejou a bolesťou, ako nádejou, ktorú hlási názov albumu. Ako zvyčajne, nedá sa to uplatniť na celý album, skladba „Von“ pôsobí síce tajomne, no energia, ktorá vyžaruje z rytmu a melódie je skôr optimistická. Nahrávanie vyše hodiny materiálu zabralo chalanom veľa času. Dlhé hodiny strávili len experimentovaním a keď už bol takmer nahraný, dosť intenzívne roymýšľali, že ho zničia a nahrajú odznova. Keď si však spočítali, koľko im trvalo nahrať „Von,“ rozmysleli si to a napriek zjavnej nespokojnosti poslali nahrávku na finálne mixovanie. Zo svojho debutu na koncertoch veľa skladieb nehrávajú, výraznej premeny sa dočkali len rovnomenná „Von“ a Jónsiho veľmi obľúbená „Hafssól.“ Jej súčasná podoba, ako sa objavila na koncertno-raritnom „Hvarf/Heim“ (2007) sa takmer vôbec nepodobá na pôvodnú verziu. Sami odporúčajú porovnať si obidve a hľadať nejaké zhody.

Po roku kolovania debutového materiálu hudobným svetom sa „Von“ dočkal svojho pokračovateľa; nebol ním však ďalší štúdiový album. Väčšina skladieb prešla rukami Djov, či iných interpretov a výsledný produkt dostal dvovýznamový názov „Von Brigði.“ Ak berieme tieto dve slová samostatne, v preklade znamená názov „Variácie na nádej,“ ak ich však spojíme do jedného, dostaneme nový význam „Sklamanie.“ Touto slovnou hračkou teda vyjadrili remixovú štruktúru albumu, ale aj svoje pocity nespokojnosti a smútku s debutovým „Von.“ S jednou skladbou sa pohrali aj Sigur Rós a síce so záverečnou „Leit af Lífi.“ Tá sa dočkala úplne novej podoby oproti „Von,“ na ktorom sa objavila nedokončená. Napriek tomu, že ich hudobné začiatky v nich vyvolávali skôr negatívne pocity, jedná sa o veľmi zaujímavú a inovatívni dvojicu albumov, ktoré si zaslúžia napriek svojej ťažkej uchopiteľnosti čas a trpezlivosť. Ich mnohovýznamovosť si určite zaslúži uznanie.

Ágætis Byrjun (1999)

Nikoho asi neprekvapí, ak sa dozvie, že prvou skladbou nahranou po období nádeje a beznádeje, je „Ágætis Byrjun“ znamenajúca „Nový začiatok.“ Jej koniec nesie tiež veľavravné posolstvo hovoriace o tom, ako sedia sklamaní z toho, čo sa udialo predtým, toto je však ten správny nový začiatok. K trojici sa pridal klavirista Kjartan, ktorý vyštudoval v Reykjavíku aj kompozíciu a aj jeho príchod značil nové smerovanie ich hudby. Sláčiky museli kvôli malému rozpočtu nahrať za dva dni a väčšinu albumu stihli skompletizovať za týždeň. Nedostatok financií ich tlačil aj k častejšiemu koncertovaniu, ktoré pokračuje celkom intenzívne až doteraz. Oproti debutu je Ágætis oveľa pestrejší a dynamickejší. Kým predchodca sa vynačoval minimalizmom, dvojka obsahuje oveľa viac motívov a tém hraných oveľa väčším spektrom hudobných nástrojov. Prvý krát vydali aj single, ktoré sa celkom dobre umiestnili v americkom rebríčku a k dvom skladbám „Svefn-g-englar“ a „Viðrar Vel Til Lóftarása“ vznikli aj klipy. Videá k ich skladbám sa vyznačujú jedinečnou atmosférou a rozmanitým výberom tém. V prvom vystupujú ľudia trpiaci downovým syndrómom tancujúci na obrovskej lúke na odľahlej strane Islandu a druhý sa odohráva v päťdesiatych rokoch a rozpráva príbeh dvoch chlapcov. Viac však neprezradím.

Skladby z tohto albumu sa stali v ich diskografii už klasikou a na každom koncerte ich zahrajú minimálne tri, štyri. Vo Viedni otvárali koncert „Svefn-g-englar,“ k temnej „Ný Batterí“ prilepil Jónsi aj dlhé apokalyptické sólo svojej gitary rozozvučanej energickým ťahaním sláčika. Mnohých prekvapilo aj zaradenie už dlho neodohranej „Viðrar ...“ s mohutnou záverečnou katarziou. V druhej hodine sme sa dočkali aj nádherne optimistickej „Olsen Olsen.“ Každá skladba na Ágætise je totiž niečím výnimočná, všetky majú svojskú atmosféru a priam sa ponúkajú na živé odohranie. Ťažko povedať, kedy sa začal rozmach Jónsiho hrania čelovým slákom na gitaru, na Ágætise však predstavuje markantný začiatok tohto poznávacieho znamenia. Kým Von bol introvertný, dvojka je snom medzi vnútrajškou a okolitým svetom.

( ) (2002)

Optimizmus a radostnú melanchóliu však vystriedal väčší smútok, ktorý ani nakoniec nepomenovali. Odmietajú síce konceptuálnosť svojho umenia, trojka () sa ním však vyznačuje. Prázdne zátvorky, skladby, ktoré nemajú názvy, prázdne stránky bookletu, všetko ľadovo biele, len jemné záchvevy sivej pri zobrazení trávy, oblakov, machu. Osem skladieb je uprostred rozdelených 30 sekundovým tichom na tie optimistickejšie (no aj tak dosť smutné) prvej polovice a štvorku pochmúrnejších a depresívnejších. Georg opustil kapelu a na miesto bubeníka sa veľmi rýchlo zaradil Orri. Obdobie prázdna a závoriek započína aj spoluprácu so sláčikovým kvartetom Amiina, ktorý výrazne ovplyvnili ich zvuk a atmosféru ich skladieb. Album síce pôsbí stiesňujúco a temne, o jeho nahrávaní však vravia, že neustále vtipkovali a nedokázali byť vážni. O svojej serióznosti takisto dodávajú, že väčšina ľudí si myslí, že v súkromí sú to asi tíchí a introvertní ľudia, oni sú však veľmi otvorení a priateľskí. A aj trocha naivní, ako ihneď dodávajú. Trošku klišé a romantiky dali do Ágætisu, či štvorky „Takk...“, bezmenné zátvorky jej však obsahujú len a len minimum.

Celou históriou Sigur Rós je pretkaný aj Jónsiho vymyslený jazyk označovaný ako „Vonlenska.“ Kým na predchádzajúcich albumoch kombinoval islandčinu, celý () neobsahuje ani jedno slovo po islandsky. Okrem toho, že ho oslobodili od všetkých názvov, nevytvorili ani texty a nechali spievať Jónsiho vlastným jazykom. Vraj má každý svoj výklad skladieb. Neskôr však zverejnili aj pracovné názvy, ktoré mali viac povedať o jednotlivých skladbách a ich zámeroch s nimi. Z koncertovania je zrejmé, že veľkú váhu prikladajú úvodnej jednotke „Vaka“ pomenovanej podľa Orriho dcéry. Okrem post-apokalyptického videa sa dočkala aj mierneho prepracovania v ich filme Heima. Obľúbenou je aj cyklická trojka známa ako „Samskeyti,“ ktorá vznikla z Kjartanovej improvizácie pri klavíri. Sláčiky, ktoré sprevádzajú celý album vznikli pri voľnom jamovaní, nemajú až takú pevnú štruktúru, ako by si mohol poslucháč myslieť a pri koncertoch sú s radosťou obmieňané. Ak som o Vake písal, že má post-apokalyptický klip, hudobnou temnotou sa vyznačuje aj záverečná „Popplagið.“ Začína sa veľmi jemne a zasnene, v polovici sa však zmení tónina a zvyšných takmer 6 minút len graduje jej dynamika a atmosféra do mohutného vrcholu. Vďaka silným emóciám, kakofonickému vyvrcholeniu a grandióznemu záveru sa stala od čias () záverečnou skladbou na všetkých koncertoch a pomenované sú podľa nej aj niektoré fanúšikovské stránky. Na Viedenskom koncerte sa dostala až do prídavku a jej temnotu spolu s rezavými sláčikmi sme si mohli vychutnávať vyše štvrťhodiny

Takk... (2005)

Ako plynul čas, Sigur Rós získavali okrem veľmi pozitívnych recenzií oceňujúcich nápaditosť a inštrumentálnu pestrosť, aj množstvo fanúšikov. Hudobní recenzenti mali pomerne veľký problém zaradiť ich hudbu do niektorého žánru a tak sa pri nich objavujú označenia ako post-rock, shoegaze, ambient, psychedelic, sami seba označujú za „slow-motion rock,“ fanúšikovia ich našťastie neškatuľkujú vôbec. Preto sa medzi nimi objavujú od rôznych milovníkov drum and bassu, metalu až po zasnívané pesničkárky. Práve „Takk...“ je aj svojím pomenovaním, aj náladou poďakovaním sa všetkým za priazeň, energiu a pozitívne ohlasy. Svojím štvrtým albumom sa najviac dostali do povedomia širokého spektra médií, narozdiel od Ágætis Byrjun a () už nezískali toľko ocenení.

Takk... je známy hlavne rôznorodou atmosférou. Prvou lastovičkou medzi poslucháčov bola slnečná „Hoppípolla,“ čo sa ukázalo ako dobrý výber. Video s dôchodcami padajúcimi do veľkých kaluží, zvláštna atmosféra šťastia a lásky, sa stali jedným z nových smerov v ich hudbe. Podobne optimistickou, priam úsmev vyvolávajúcou je najdlhšia „Mílanó,“ ktorú s obľubou zaraďujú na všetky koncerty a nevynechali ju ani v dokumente Heima. Bez bicích, len s jemnou zvonkohrou, xylofónom, kamienkami, jemnými sláčikmi je v tom správnom momente osviežená islandskou dychovkou, ktorú si so sebou vodí po všetkých koncertoch. Vo Viedni napochodovali a v Prahe tomu nebude inak. Dynamikou a nástojčivosťou sa vyznačujú rovnako známe a obľúbené „Glósólí“ a „Sæglópur.“ Napätie sa v nich graduje, nekončia však v apokalyptickom konci ako zátvorková osmička, ale skôr akýmsi žiadaným vybičovaním emócií.

Hvarf/Heim (2007)

Viackrát som už spomenul tento album zostavený z pozbieraných raritných skladieb, ktoré dovtedy nedopracovali do konca a živých záznamov skladieb v nových aranžmánoch. Tento dvojalbum bol nahraný po dlhej, vyše ročnej koncertnej šnúre po celom svete, kedy si chceli oddýchnuť a ostať len na Islande. Usporiadali teda sériu neohlásených koncertov v mnohých dedinkách, kde sa stal ich „tajný“ koncert udalosťou týždňa a zišlo sa tam celé okolie. Emócie týchto vystúpení zachytili vo svojom prvom celovečernom dokumente nazvanom príznačne „Heima,“ teda doma. K nim pripojili svoje komentáre ohľadne svojej histórie a nemej dôležité postrehy dievčat z Amiina. Počuť tak môžeme okrem ich nádhernej hudby, aj milú šušlavú angličtinu s islandským prízvukom.

Með Suð í Eyrum Við Spilum Endlaust (2008)

Najnovší prírastok do ich rodiny je spomínaný „bzukot,“ okolo ktorého bolo v hudobných médiách viac bzukotu, ako obsahuje názov. Množstvo pozitívnych ohlasov, ako aj skepticizmus okolo nadnesenosti a gýčovosti samozrejme patrí k subjektívnym názorom a názor naň si musí urobiť každý sám. Všetky detaily známe pred vydaním sme Vám priniesli aj na serveri Music4U.sk a recenziu, v ktorej som sa snažil zachytiť čo najviac, nájdete na mojom blogu. Viedenský koncert zo začiatku júla bol naozaj spektakulárny a prostredníctvom skladieb sprostredkoval všetky etapy ich vývoja od začiatkov reprezentovaných „Háfssol“om až po záverečný radostný „Gobbledigook,“ či prídavkovú „All Alright.“ Kto sa teda rozhodne pozireť si chlapcov v Prahe, určite neoľutuje; čaká ho totiž dvojhodinovka naplnená celou paletou emócií, od jednoduchej a úprimnej radosti, až po smutnú melanchóliu ľadového Islandu.

Fotky pochádzajú z koncertu Sigur Rós vo Viedni 8.7.2008

Napísal: Tomáš Slaninka