Keď sa spomenie Island, väčšina si v kolonke hudba predstaví Björk, či čoraz známejších Sigur Rós. S týmito menami sa asi vybaví aj taký ten typický zvuk ostrova ľadu a ohňa charakterizovaný obrovským pokojom a vyrovnanosťou. Dlhé a zložité zvukové plochy, na ktorých sa pomaly a zľahka rozvíja melódia vrcholiaca často v mohutnej búrke zvukov. Islandskí umelci sa do ničoho neženú, okrem tempa a intenzity je všetko zahalené atmosférou spánku a pomaly sa topiaceho ľadu. Tento štýl však prináša viaceré úskalia vedúce do romantického gýču, kde je všetko trblietavo zamrznuté, či skladby sa stávajú rozťahanými a tým pádom predstavujú skôr dlho a pomaly sa ťahajúcu nudu. Hľadať v mori Islandských hudobníkov je čoraz náročnejšie, keďže ich počty sa rýchlo rozširujú a nájsť to pravé už nie je také ľahké.

Andlaus je však v prvom rade trištvrtehodina plná prelievajúcich sa elektronických až shoegazových plôch, ktoré sa kopia sa jedna cez druhú. „Mixed state“ je vynikajúcou skladbou na otvorenie celého albumu vďaka jemnému úvodu, z ktorého ťažšie vyveštiť ktorým smerom sa bude uberať. Plochy sa na seba navrstvia, vlna spenenej morskej vody sa dvíha, zvukové steny sa rozširujú a skladba sa preklopí do nasledujúcej „Crying Hearts.“ Je to jediný song s vokálom, ktorý silne pripomína krajanku Emilianu Torrini. Meno vokalistky sa však bohužiaľ na žiadnej stránke neuvádza. Možno vďaka sladkému vokálu, alebo textu, snáď aj kvôli tej idealisticky optimistickej hudbe v pozadí sa jedná o veľmi romantickú a hravú skladbu, ktorá je asi jediná svojho druhu na tomto albume. Za pozornosť stoja aj zvyšné inštrumentálne skladby, napríklad nástojčivá „Tómleikar,“ ktorej téma nás sprevádza od samého začiatku až po koniec, nabaľujú sa na ňu jednotlivé vrstvy, ktoré zdôrazňujú veľkú dávku napätia bublajúceho v jej „vnútornostiach.“ V tých niekoľkých recenziách, ktoré k albumu existujú, sa vyzdvihuje aj skladba „Burning My B.A.“ vyznačujúca sa prekvapivou temnotou a zvláštnou zádumčivou náladou vrcholiacou v akejsi beznádejnej melancholickej skepse. Ako plynie album ďalej a ďalej, niektoré skladby predsa len naberú trocha rýchlejšie tempo, nenechajú našťastie poslucháča zaspať a opäť ho pripútajú tým cirkulujúcim chvením a napätím k pozornosti.

Torsteinn stvoril toto dielo za veľmi krátky čas vo svojej spálni s použitím len gitary a počítača. Tento spôsob nahrávania odráža celkovú náladu intimity nesúcu sa celý čas, za ktorý prelietavajú zvuky z jedného reproduktora do druhého, náhodne sa strácajú a v pretransformovanej podobe sa objavujú v ďalšej skladbe. Tempo sa nemá kam náhliť, všetko potrebuje svoj čas a svoje miesto, kam sa uloží. Kombinácia gitary tvoriacej zvukové steny zasahujúce do shoegazových postupov spolu so syntetickou elektronikou vytvárajú na počudovanie komornú atmosféru, v ktorej sa každý poslucháč môže cítiť vítaným a očakávaným hosťom. Za oknami je dlhá zeleno biela krajina s koncom zahaleným v hmle snehu a výparov z horúcich gejzírov. Možno už priveľmi opozeraná predstava (a opočúvané postupy), ale tentoraz je to odlišné. Prince Valium isto čerpá inšpiráciu aj z hudby svojich krajanov, no rozvíja ju svojim spôsobom a v mojich očiach patrí určite k originálom tamojšej scény.