Komajota pokrstila svoj tretí album Kolobeh

Komajota patrila sobote trinásteho. Sobota trinásteho patrila Komajote. Tá po trinásťmesačnej drine priviedla na svet tretí album s názvom Kolobeh, kde sa nachádza dvanásť pesničiek a s tou trinástkou to teda v perexe neukončím.

Krstilo sa v prešovskom „Véčku“ a krstným otcom sa stal producent albumu Martin Migaš. Poďme však za radom. Neskôr možno aj za Radom Meššom, ktorý prítomných privítal a uviedol Komajotu ako hlavnú hviezdu večera, no predtým sa povenujme hudobníkom z Prešova. Tých prišlo podporiť hojné množstvo ľudí, nechýbali známe tváre a taktiež fanúšikovia, ktorí si našli tú správnu cestu a nemali prečo ľutovať.

Počas zhruba dvojhodinového koncertu odznelo 21 skladieb. Nechýbali osvedčené hity, no najprv sa ozvali tóny tých neskôr narodených, čerstvých, voňavých, precítených a chytľavých piesní. Začalo sa veľkolepo, ako to je u tejto skupiny zvykom. Pomixovanými zvukmi z každej strany sa Voda v koši ohriala ako prvá. Takto Sme sa presunuli ku Vrhnutým kockám a v ušiach zneli aj tóny Fliaš, ktoré nás očaria tou pomalšou verziou na albume. Tí, ktorí ešte nevedeli texty, sa mohli realizovať aspoň pri popevku Poslednej kvapky, ktorá bola fakt iná!

Niektorí majú akékoľvek stromy, tu konečne prišiel čas aj na Vŕby. Historicky prvýkrát sa na albume objavil aj textár Pavol Vozár, vychválený, zohratý s gitarou (!) taktiež, to bol prvý hosť večera. Ako? Gitara? Je to tak, Komajota použila na novom albume tento nástroj a konečne môže na ňu prísť kritika. Musí však byť len pozitívna. Chytľavá skladba Verím pripomenula časy Časopriestoru a tancovačky nemali konca-kraja.

Popevky boli v móde aj počas Kolobehu. Publikum si našťastie so sebou pribalilo aj dobrú pamäť. Husovský okrem chvály nemal viac čo povedať. Hrôzu v očiach však mal, keď nebolo isté, či sa Martin Migaš dostavil do priateľskej atmosféry krstného koncertu. Mešša šikovne zamiešal karty a k sebe vytiahol aj Juniora (Žolíka môže iba Martin) a na pódiu boli zrazu všetci krstní otcovia ostatných a súčasných albumov. Rozhodne nám Anjel nebol Ukradnutý, ktorého možno niekto pozoroval aj Cez škáry. Kto sme mali v tej chvíli Ruky vo vreckách, (bolo nás viac) tak vtedy sme sa mohli cítiť ako Nesmrteľní.

Bola aj Lejdy s kusom Mešša, za potlesky by mal každý dostať jedného krémeša, ale to by sa potom ťažko vykrikoval názov tretieho najväčieho mesta Slovenska. Boli sme v ňom, ono bolo v nás. Prítomná bola aj pani Hepy Brzdejová, ktorá sa v klube ozývala vďaka nedávnym narodeninám frontmana. Mnohí naokolo stratili hlas, malo ho v tej chvíli len ticho. Na záver by sa potešil aj Meky Žbirka a ľahko sa mohlo stať, že by sme sa vďaka fotografom ocitli Ráno v novinách. Tie boli úplne na konci, rozprúdená zábava sa vďaka tomuto skvelému večeru črtala minimálne ďalších Sedem nocí, ale to by už nebola novembrová sobota trinásteho. Tá patrila Komajote. Držíme ju nad vodou, ona drží nás.

Text: Ľubomír Hudačko Foto: Matúš Vencúrik