Reportáž z Pohody: Pestrosť hudby na jednotku

Festival Bažant Pohoda sa obvykle spája so samými pozitívnymi adjektívami vyzdvihujúcimi ho medzi desiatkami menej originálnych kultúrnych podujatí. Tohtoročný line-up bol viac než pútavý a neboli to len jasní headlineri, ktorých sa oplatilo vidieť. Napriek sobotnému nešťastiu, ktoré ukončilo celý festival, sa pokúsim uchovať racionálny pohľad na dovtedy prežité a priblížiť Vám atmosféru tohto jedinečného stretnutia ľudí túžiacich po kvalitnej zábave a oddychu.

Pôvodne som mal v pláne písať o tom, aký bol Pohoda skvelý festival bez najmenšej chybičky, so skvelou organizáciou, nespočetnými možnosťami trávenia času, milými návštevníkmi aj obsluhujúcimi, drobnosťami dotiahnutými až k dokonalosti. Pivo, ktoré si prišlo za návštevníkom bez toho, aby musel čakať v rade, pitná voda všade naokolo, možnosť čítať si slovenskú literatúru, učiť sa tancovať, pozerať filmy, zažiť klasickú hudbu bez potreby ísť vo fraku do Filharmónie, alebo len zabíjať čas so svojimi známymi pri chutnom jedle či skočiť bungee jumping. Lebo poslednú dobu to vyzerá tak, že na Pohode je každý váš známy. Sobotne poobedie určite zmenilo náhľad z usmievavej a nadšenej recenzie skôr na rezervovaný opis koncertov a smútok z následných udalostí.

Napriek tomu, že zahrievací deň, respektíve ten nultý, ponúkal oproti ostatným dňom menej mien len na dvoch stageoch, stále bolo z čoho vyberať a voľba nebola úplne jednoznačná. Vili:am si podľa mojich skúseností zakladá na melodickej jednoduchosti vyberaných skladieb v kombinácii s hustými rytmami. Ako úvod celého festivalu možno až priveľmi energické, rozhodne však nie zlý výber. Toni Granka, ktorého som videl otvárať koncert Nouvelle Vague, bolo nutné obetovať kvôli veľmi atraktívnemu koncertu Basement Jaxx (na obr.), na ktorých si bolo potrebné dostatočne skoro nájsť dobré miesto pod pódiom, ak chcel toho človek vidieť viac. Táto britská dvojica, ktorá si na koncerty berie so sebou celú živú kapelu na čele so skutočne nadupanými a veselými vokalistkami, hrala na festivale Bažant Pohoda už tretí krát a podľa ich nadšenia a entuziazmu sa im u nás stále dobre hrá. Opäť stavili hlavne na osvedčené hity z úspešných albumov Rooty a Kish Kash. Samozrejme, všetky skladby sa ocitli v novej a prepracovanej verzii oproti svojej pôvodnej podobe, viac uvoľnenej a dávajúcej väčší dôraz na inštrumentálno vokálne detaily. Myslelo sa aj na novší album Crazy Itch a nezabudli ani na novinku Scars, ktorá vyjde na jeseň. Aj keď sa koncert neskladal len z dávno známych singlov, mnohotisícový dav pod pódiom sa veľmi úprimne zabával a tancoval spolu s energickými speváčkami.

Podľa návštevnosti a ohlasu v piatkové poobedie zožala väčší úspech domáca kapela Hex než po nich hrajúci rockoví Razorlight. Hexáci si za roky na scéne vybudovali stálu fanúšikovskú základňu, ktorá veľmi pozitívne reaguje na všetky ich novinky a zároveň aj odpustí ich klesajúcu originalitu a inovatívnosť, keďže si chalani z Bratislavy hrabú stále na svojom pop-rockovom piesočku. Na druhej strane, robia to, čo im ide najlepšie s ľahkosťou, prirodzenosťou a šarmom úprimnosti, čo im nemožno uprieť. Nasledujúci Razorlight stavili hlavne na debutový album Up All Night, ktorý obsahoval niekoľko hitov, na ktorých sa návštevníci dobre zabavili. Nemainstreamové médiá ako Pitchfork či DiS ich síce odpísali už na začiatku, no Razorlight sa odpísali hlavne sami nedostatkom tém, ktoré by poslucháča zaujali v oceáne podobných, rozdielne originálnych britských gitaroviek. Návštevníci Pohody síce neboli vo vytržení z ich vystúpenia, no Razorlight to dotiahli až do konca so cťou a dôsledne nacvičeným setlistom.

Jasným ťahúňom domácej scény bol na našom najväčšom festivale Richard Müller. Súkromné problémy, ktoré sú témou skôr pre bulvár či pseudo spoločenské magazíny, sa čiastočne odrazili aj na jeho mierne pokleslej nálade a menej sebavedomom vystupovaní; v porovnaní s tým, aké ťažké muselo byť pre pána Müllera vystupovať pred takým obrovským davom, spieval a hral viac než dobre. Zaznelo všetko, po čom každý poslucháč túžil. Staršie veci ako Po schodoch, aj už rovnako legendárne skladby Cigaretka na dva ťahy, Nahý 2, a mnohé iné vydarené a obľúbené kúsky z albumov 01, Monogamný vzťah či LSD. Energia týchto piesní, všeobecná známosť a prítomnosť relatívne spokojného a usmiateho Müllera spravili svoje a obrovský dav ľudí spieval fakticky hlasnejšie ako samotný spevák. Pre mnohých poslucháčov bol tento koncert jeden z najlepších tohtoročnej Pohody.

Jasným headlinerom piatkového večera bola punk-rocková hviezda Patti Smith. To, čo znamená Tina Turner pre pop-rockovú scénu, stelesňuje Patti pre alternatívny rock. “Rocková babička” už síce päť rokov nevydala vlastný autorský album a naposledy sa predstavila zbierkou cover verzií známych skladieb (ako “Smells Like Teen Spirit” od Nirvany), diskografiu však má dostatočne bohatú na odohranie aj oveľa dlhšieho koncertu, aký povoľovala festivalová minutáž. Patti bola ako vždy nad vecou, energicky hádzala stojan na mikrofón na zem, vydala sa ako jediná dolu k ľuďom, vrhala uhrančivé pohľady do publika a všetkým roztopila už aj tak trepotajúce srdcia občasným jemným ironickým úsmevom. Jednoducho rocková diva. Zaznelo všetko, čo malo zaznieť, People have the power, Because The Night či raná Pissing In The River. Katarzické momenty tvorila vďaka svojmu chrapľavo plnému hlasu spojenému s jedinečnými textami, ktoré zaberajú takmer univerzálne na každú jednu stiuáciu. Únava a vek sa jej zračili v očiach len v momentoch medzi skladbami na začiatku koncertu a potom až na samom konci; inak pôsobila viac než energicky, plná síl, entuziazmu a radosti z hudby. Samozrejme, takej tej jej typickej ironicko-sarkastickej radosti.

Úprimne, britskej dvojici The Ting Tings som sa veľmi rád vyhol, keďže ich naivné pesničky typu That’s Not My Name mi spôsobujú nepríjemnú husiu kožu miesto nadšenia z jednoduchej hudby na vybláznenie. K ďalšiemu celému vystúpeniu som sa dostal až pri polnočnom koncerte tanečného projektu Pendulum. Tí sa oproti svojim začiatkom už nevenujú len drum and bassu a zamiešavajú do svojej tvorby aj prvky elektronického rocku, minimalu či techna. Podľa toho vyzeral aj samotný koncert  – veľmi pestré vystúpenie, ktoré pritiahlo tisícky tanca-chtivých návštevníkov. Hrali energicky, tvrdo, neúprosne a touto nádielkou surovej elektroniky priviedli tancujúcich do absolútneho varu, ktorému nepomohla ani poklesnutá nočná teplota. Väčšine nestačilo a tak bolo najlepšou voľbou presunúť sa do O2 arény, kde hrali kanadskí MSTRKRFT. Napriek tomu, že ich novinka Fist Of God nie je veľmi presvedčivým kúskom elektro housu, ich set bol oveľa originálnejší a zaujímavejší ako tohtoročný druhý album z produkcie tejto veselej dvojice. Rovnako nesklamal ani stále výborný DJ High Contrast, ktorý je od počiatku svojej kariéry verný drum and bassu, v ktorom je viac než zdatný. Kúsky vynikajúceho albumu Tough Guys Don’t Dance miešal s mne väčšinou neznámymi úryvkami, ktoré zabrali na jednotku s hviezdičkou.

Prvý koncert, ktorý sme v sobotu stihli, boli bratislavské Živé kvety hrajúce aj niekoľko nových skladieb. Jednoduchý rock ma veľmi nepresvedčil, hlavne nie refrény typu “la la la.” Im sa však hralo evidentne dobre, čo potvrdzovalo nadšenie slečny Piussi a energia ostatných členov. Prvé kvapky dažďa nás presvedčili skryť sa do O2 Arény, kde sa nazvučovala skupina A.M.O a United Flavour. Ich kombinácia hip-hopu, občasného jungle a raggae ma spočiatku veľmi neoslovili, po známom singli Bratislava rotujúcom na Rádiu_FM sa však zábava rozprúdila naplno. Dav sa skvele zabával a nadšene tancoval a kvôli zhoršujúcemu sa počasiu sa pod stan hrnulo čoraz viac ľudí. Pred koncom niektorej skladby sa však napravo zjavilo svetlo z odokrytej plachty a to už sme všetci klesali k zemi, keď na nás padal celý stan. Miesto kriku bolo len ticho a zvláštny zvuk padajúcej konštrukcie. Množstvá ľudí unikajúcich spod plachty, silný dážď, do ktorého sa primiesili krúpy a koniec celého festivalu. Informácie sa medzi ľuďmi šírili prekvapivo rýchlo, rovnako ako promptné konanie bez reptania o konci. Bezpečie a pomyslenie na smrť boli intenzívnejšie.

Hodnotenia o vine a nevine prináležia ľuďom na to určeným, preto ponechám tento článok v rovine venujúcej sa hudbe a sledu udalostí. Lebo na Pohode vždy išlo o množstvo hudby; človek nikdy nemal šancu stihnúť všetky koncerty, všetky atrakcie, ktoré pútali pozornosť. Nakoniec sme teda nevideli Oi Va Voi, ktorých sme vymenili za tanečnú párty, Nilsa Pettra Molvaera a ani Emilianu Torrini a Lamb, ktorých vystúpenie bolo zrušené kvôli spomínaným udalostiam. Koncerty, ktoré sa nám podarilo zažiť, však jednoznačne stáli za návštevu najväčšieho a najznámejšieho slovenského festivalu. Aj vďaka organizácii, zaujímavým možnostiam trávenia nehudobného času, vždy skvelým umelcom podporujeme Michala Kaščáka aj pokračovanie tohto jedinečného festivalu.

Napísal: Tomáš Slaninka
Foto: Zdenko Hanout

Leave a comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.